S týmto pocitom sa stretol už každý z nás, a nech mi nikto nehovorí, že nie. Už od malička sme určitým spôsobom nútení pracovať. Keď si len zoberieme obyčajné sobotné upratovanie, dajme si ruku na srdce, že nie vždy to bolo dobrovoľné.
Ale aby som sa vrátila k podstate tohto môjho článku. Od skončenia strednej školy som tých pracovných pozícií vystriedala celkom dosť. Mám skúsenosti vo viacerých odboroch, v životopise mi to zaberie jednu stranu. Nie každý zamestnávateľ Vás vníma ako človeka s množstvom skúseností, ale môže Vás vnímať ako fluktuanta. Celkom pekné slovo. Ja by som sa však takto nenazvala. Jednoducho som sa nevedela nájsť, stále som nevedela čo chcem robiť a to vo svojich 30 rokoch už by som už mala mať akú takú predstavu. Pri poslednej práci, robila som čašníčku skoro 7 rokov, sa mi ale fakt nechcelo robiť. Prečo? Ako mladé dievča som bola touto prácou nadšená. Stále plno ľudí, vždy nové tváre, nové kontakty. Malo to jednu chybu, vtedy som si to myslela, že ma kvôli tejto práci opustil priateľ. Dodnes stále neviem prečo, ale teraz je to už jedno. Ako mi pribúdali rôčky tak sa mi prestalo chcieť pracovať. Prestali byť nové tváre, nové kontakty. Stále to isté každý deň. S týmto pocitom sa stretávame asi všetci. Mala som ,,úžasné a milé kolegyne“, každý deň bol horor. Pridružili sa k tomu aj zdravotné problémy takže mi nič iné neostávalo ako po siedmich rokoch si hľadať novú prácu. Skoro rok som hľadala niečo nové, absolvovala som niekoľko pohovorov, ale jediná práca, ktorú som mohla vykonávať bola opäť len čašníčka. Aj keď som si popri zamestnaniu spravila vysokú školu, čo z toho že som nemala v danom odbore prax. Teraz keby som bola študentom na strednej alebo vysokej škole jednoznačne by som si hľadala stáť alebo prax v odbore, ktorý som študovala. Čudujem sa dnešnej mládeži, že študujú napr. manažment a jediná prax, ktorú majú je dokladanie tovaru, brigády typu roznos letákov. Mali by si dať tú námahu a hľadať si niečo adekvátne svojmu zameraniu. Vždy sa v životopise lepšie vyníma to, že má prax v spoločnosti, ktorá ma zameranie odboru študenta.
Ale opäť som odbočila od témy, s ktorou som začala. Po roku hľadania sa na mňa usmialo šťastie v podobe práce, ktorá ma baví a napĺňa. K tejto práci som prišla ako slepá sliepka k zrnu. Už som bola zmierená s tým, že mi nič iné neostáva ako robiť čašníčku dokonca života. A práca si ma našla sama. Náhodou som sa dostala k stránke, kde bolo potrebné sa zaregistrovať, vyplniť údaje, čo som robila, čo by som chcela robiť, jednoducho údaje aké máte bežne v životopise. Nedávala som tomu veľké šance keďže som tento portál nepoznala. Ale čo sa nestalo, do dvoch týždňoch od registrácie sa mi ozvala firma, že na základe údajov, ktoré som tam udala ma pozývajú na pohovor. Všetko sa to dialo cez ten systém, informácie mi chodili na môj email. A tak v bývalej práci som dala výpoveď, ešteže majitelia boli takí ústretoví, videli že sa tam už len trápim tak sme sa dohodli na výpovedi. Od pondelka som nastúpila do novej práce a teraz po určitom čase ešte stále ma baví to čo robím. Vďaka projektu, na ktorom spolupracujem mám prácu, ktorá ma baví a vidím v nej perspektívu.